história

História kalinovského ev. cirkevného zboru je obsiahnutá v kniha Pavla Jánoša: “Z histórie Kalinovsko-Hrabovského Evanjelického Cirkevného zboru”.
Na tejto web stránke Vám preto ponúkame stručný prehľad:

Najstaršie známe dokumenty o vzniku evanjelického zboru v našej obci pochádzajú z roku 1590. Keďže bývalá susedná obec Hrabovo ležala v tesnej blízkosti oddelená len riekou Ipeľ a obe obce mali aj spoločný kostol, pomenovali cirkevný zbor Kalinovsko-Hrabovský. Prvým farárom bol Ján Naď. Do matkocirkvi patrili fílie Veľká Ves a Breznička. Začiatky boli ťažké, nebolo kde umiestniť faru a iné budovy prislúchajúce cirkvi. No miestne šľachtické rody Etre a Batta boli prílušníkmi protestantov, stali sa tak patrónmi ev. cirkevného zboru. Keďže boli aj zámožní a členovia ich rodín pracovali v Novohradskom regióne na významných miestach, všemožne cirkvi pomáhali, napríklad aj darovaním pozemkov. Rodina Pavla Battu sa v 17. storočí významnou mierou pričinila aj o rozvoj samotnej obce. Popritom vydržiavala vo svojom kaštieli nižšiu latinskú školu, do ktorej chodil aj Matej Bel.

Významné osoby, ktoré pôsobili ako kazatelia:

Ján Andreades: veľký zástanca reformácie, činný aj literárne
Ján Glosius – Pondelský: náboženský básnik a hudobný skladateľ
Michal Gótš: martýr – galejník, školský dekan
Ondrej Georgiades: bol činný literárne
Ján Mičinský: historik a spolupracovník s významnými ľuďmi svojej doby
Ondrej Muránsky: rektor, senior, jozefínista

Veľké náboženské prenasledovanie v r. 1671 – 1681:

Kruté represálie protireformácie postihli väčšinu ev. cirkevných zborov aj v Novohrade. Kalinovský zbor prežil svoje najťažšie obdobie v rokoch 1674 – 1681 keď stratil farára, ktorý za svoje presvedčenie bol na smrť utýraný na galejách.

Obdobie po tolerančnom patente:

Panovník Jozef II. uvádza do života významné reformy, ku ktorým patril aj tolerančný patent z roku 1781. Znamenalo to aj pre kalinovských evanjelikov občianske zrovnoprávnenie v mnohých oblastiach života. Napriek tomu, že zákon už platil, na niektorých úsekoch sa zdĺhavo zavádzal do života. Napríklad kalinovského farára Alexandra Farkaša obvinili z toho, že chodil do stále úradne zatvorenej modlitebne vo fílii Veľká Ves vykonávať služby Božie.

Maďarizácia v cirkvi i na školách:

Myšlienka maďarizácie sa rodila postupne s procesom národného obrodnia jednotlivých národností v Uhorsku. Presadzovala sa myšlienka, že Uhorsko je a bolo štátom Maďarov. Preto sa aj maďarčina stala v Uhorsku úradným jazykom namiesto latinčiny. Tzv. národnostný zákon, ktorý mal zaručiť určité jazykové a kulúrne práva nemaďarských národností, sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní stal len formálnym.
Dokazuje to veľa príkladov zo škôl, z prostredia cirkví v Kalinove, ale aj zo susedných obcí. Na šírení maďarizácie sa zúčastňovali často v čisto slovenských obciach aj zapredanci vlastného národa, tzv. maďaróni. Napríklad kalinovský učiteľ Henrich Ján Putz. Žiakov, na ktorých sa pomaďarčovanie prejavovalo pomaly, často fyzicky trestal. Z roka na rok bol na žiakov prísnejší, v škole sa nemohli rozprávať po slovensky ani medzi sebou. Počas pôsobenia maďarónsky zmýšľajúceho farára Bartolomaeidesa, bol postoj kalinovského zboru značne pomýlený, čoho je príkladom prihlásenie sa k starým autonomistickým poriadkom.
Situácia v novohrade sa zhoršovala. V roku 1882 bol kalinovský učiteľ Ján Kalanda donútený podpísať reverz, že bude vychovávať kalinovskú mládež v maďarskom duchu. Povestný Apponyiho zákon z roku 1907 spôsobil takmer úplné pomaďarčenie všetkých škôl, a to aj pri vyučovaní náboženstva. Maďarčina sa čoraz častejšie objavuje aj v kostoloch a to nielen na juhu Novohradu ale aj na severe.
V roku 1909 podľahol nátlaku kalinovský farár Július Kalanda, hoci mal prezývku pansláv. Na konvente napokon navrhol, aby sa v matkocirkvi Služby Božie v maďarčine konali osemkrát do roka, vo Veľkej Vsi štyri razy a v Brezničke podľa potreby. Predpokladal, že sa maďarčina v kalinovskom zbore neujme, čo sa aj potvrdilo, pretože maďarské Bohoslužby v zárodku zanikli. Július Kalanda bol preto niektorými považovaný za maďaróna, ale toto tvrdenie bolo neopodstatnené.
Do Kalinova prišiel v roku 1909 učiteľ a kantor Ján Bérceš pôvodne Ďuriš. Bol maďarón, slovenský národ znevažoval. Obvinili ho a po vyšetrovaní musel v roku 1918 opustiť Československú republiku.

Po vzniku Československej republiky:

Po prvej svetovej vojne v novoutvorenom štáte Čechov a Slovákov najmä vplyvom vojnových udalostí bol veľmi ťaživý nedostatok potravín, a tak núdza trvala niekoľko rokov aj v Kalinove. Napriek tomu sa kalinovský zbor vzmáhal, v roku 1924 mohla cirkev začať obnovu zvonice, ktorá bola vo veľmi neutešenom stave. Odhodlanie bolo veľké, veža bola obnovená už v tom istom roku, bola zabezpečená hromozvodom a boli kúpené dva nové zvony od firmy Winter v Broumove. O niekoľko rokov však veľký zvon pukol a museli ho nahradiť novým od firmy Fišer z Trnavy.
Vďaka iniciatíve cirkevníkov a viacerým štedrým darcom zboru sa aj napriek vážnym vojnovým udalostiam podarilo v rokoch 1940-1941 dokončiť v kostole elektroinštaláciu a obnoviť aj kostol.
10. novembra 1938 na základe viedenskej arbitráže Maďari obsadili metropolu Novohradu Lučenec. Kalinovský zbor však mohol existovať v pôvodnom zložení z matkocirkvi a dvoch fílií. Kalinovo a Veľká Ves sa stali pohraničnými obcami.
V období rokov 1940-1945 bolo v Kalinove veľmi aktívne Združenie evanjelickej mládeže, ktorého predsedom bol Ján Hraško, potom rok Július Maďar a znovu Hraško. Schôdzky sa konali v evanjelickej škole, zvyčajne to boli večery s modlitbou, piesňami a krátkym výkladom, takmer vždy za prítomnosti učiteľa Jána Honca, občas aj miestneho farára Júliusa Kalandu. Evanjelická mládež sa prevažne venovala kultúre, recitovaniu a divadlu. Zo súťaží si neraz doniesli pekné ocenenia. Divadelný súbor naštudoval tieto divadelné hry: Svetlo jeho očí, Chalúpkovo Kocúrkovo, Zvonovú hru Tanec nad plačom, v réžii Martina Siváka, a Zelinovej hru Ktosi je za dverami, ktorú režíroval Ján Boroš ml. V roku 1946 Združenie evanjelickej mládeže pre známe politické zmeny zaniklo a postupne sa vytrácal aj verejný cirkevný život v obci.
Po druhej svetovej vojne nastúpil u nás režim, ktorý postupne za niekoľko rokov vytlačil cirkvi na okraj spoločnosti.

Obdobie po rokoch 1989 – súčasnosť:

V roku 1987 zborový farár Ján Kalanda po 71 ročnej službe náhle v Pánu usnul. Cirkevný zbor tak opustil nielen farár, ale aj rodák a zbor tak dosť osirel. Cirkevníci, ktorí zostávali pevne na pôde náboženskej identity našich predkov, horlivých a zanietených evanjelikov, si v tejto situácii uvedomili svoju zodpovednosť postarať sa o upevnenie nášho cirkevného zboru. A to v takej miere, aby sa upevnila viera v Najvyššieho Pána. Cirkevníci sa obracajú o pomoc na dôstojného brata generálneho biskupa Dr. Jána Michalku. Predovšetkým žiadajú obsadiť uvolnené miesto kazateľa. Kladú pritom dôraz, aby to bol morálne a organizátorsky kvalifikovaný brat farár, ktorému dal Pán Boh veľa síl a schopností na prácu pri potrebnej obnove zboru.

Objekt farskej budovy je po vyše dvoch storočiach značne schátralý a po žiadnej stránke nevyhovujúci ani pre cirkevné potreby, a ani ako byt brata farára. Predsavzatie cirkevníkov bolo preto postaviť novú faru. Neľahký cieľ sa napokon podarilo zrealizovať. Po odrinácii v Prešove bol do nášho zboru pridelený brat farár Ján Velebír, ktorý privítal v našom zbore brata generálneho biskupa Dr. Jána Michalku pri príležitosti ukladania pamätného odkazu do vnútra novopostavenej fary v septembri 1989. Bola to najdôstojnešia historická udalosť nášho cirkevného zboru.

Pred novým farárom Jánom Velebírom stála ťažká cesta oživenia života v kalinovskom cirkevnom zbore. Po krátkom období prichádza zmena a život zboru sa pomaly mení. Okrem pravidelných Služieb Božích sa začali aj nešporné služby, a to striedavo na fíliách v popoludňajších hodinách.
Náboženská výchova mladých je dvojnásobne náročná, lebo aj v tom období ale aj v súčasnosti je mládež vo veciach viery nevzdelaná. Objavujú sa preto Detské Služby Božie, ktorých sa zúčastňuje približne 50 detí od 4 – 12 rokov v celom cirkevnom zbore. V sobotu sa stretáva pokonfirmačná mládež na svojich biblických hodinách. Mládež sa zúčastňuje seniorátnych stretnutí, z ktorých dve boli v kalinovskom cirkevnom zbore. Od januára 1990 boli obnovené aj biblické hodiny pre dospelých.

Po farárovi Jánovi Velebírovi v cirkevnom zbore pôsobil brat farár Marián Čop. Kým však brat Marián Čop nastúpil do služby, zbor administroval brat farár Vladimír Macalák z Poltára.